Inšpekcia na Oblomovke

Na Oblomovku som vyrazil neskoro a tentokrát to nezavinila moja lenivosť. Mohla za to návšteva, prvý čaj som servíroval o siedmej hodine rannej a posledný, na zlepšenie trávenia, o jednej. Tichučko kľajúc a pochechtávajúc som sa zbalil a vypadol. Je to pekná, trištvrtehodinová prechádzka s výhľadom na to i ono, no prevažne na hory. V polovici cesty som si spomenul na letnú kondičku. Tú, ktorú som neskôr odovzdal pražskej Krčme a internetu. Minul som pole, presekol cestu, prekľučkoval sa panelákmi Severnej a poď ho kopcom laskomerským. Nestretol som ani živáčika, až po horáreň, kde:
Erdžal ťažný kôň.
Štekal pastiersky ovčiak a jeho malý, protivný tovariš piatich krví.
Mečali špinavé ovce.
Vrieskal mačkami pravidelne atakovaný,ošklbaný páv.
Mňaučali samotné mačky.
Krochkali poltonové svine.
Kotkodákali sliepky a kikiríkal ich nervózny, ostrými farbami zdobený pasák.
Kvílila cirkulárka.
Hralo rádio.
Štartoval traktor.
Zvuky modernej archy Noemovej ma potešili i pobavili náležite. Toľko života, protichodných záujmov a z nich vyplývajúcich konfliktov!
Oblomovku som našiel v stave, zodpovedajúcom úsiliu, vynaloženému na jej zveľadovanie. Lianami obvešaný plot, lúčne rastliny po kolená, tisíckami škvrnitých jabĺk ovešané jablone. Dula s nepravdepodobným množstvom plodov sa opierala o spodný plot. Nevyspytateľné ginko povyrástlo o dobrých tridsať centimetrov. Kvetinový záhon vyvolával pocit smútku a márnosti.
Náhlivo som vošiel som do chaty a oprel si hlavu do dlaní. To je roboty, kurva, to je roboty-nariekal výstupom rozpálený mozog. Zakúril som v peci, spravil čaj. Ticho, od ktorého som si odvykol, ma znepokojovalo. Chýbal brat, človek sa má aspoň s kým pohádať a následne udobriť. Dopil som poľskú herbatku a pustil sa do demontáže letného prístrešku. Tie špagátiky, suché zipsy, poistky a zasúvacie princípy som prelúskal s pomocou noža, hrubej sily a chuti skoncovať s tým čo najskôr. Ďalší čaj, dve cigy, už prijateľné ticho. Do okna nazrela huňatá hlava polodivokej mačky od susedov. Urazenými očami pýtala žrať. Hodil som jej kus pečeňového syru. Zožrala ho za sekundu, pooblizovala si kožuch a odtiahla. Naoberal som igelitku lepších jabĺk. Jedno z nich, favorizované, som zabalil do novinového papiera.Odtrhol štyri dule. Pohrabal som lístie, nanosil drevo. Začalo pršať. Zaliezol som do chaty a mädlil si ruky. Kreslo som pritiahol k peci a vyložil si nohy na stenu. V peci praskali borovicové polená, von fúkalo a lialo. Trochu som porozmýšľal nad tým i hentým, popol z bossky sa odklepával sám. Zavolal D.,jeden z posledných Znesiteľných, reku, poď sa zrúbať do Perly. Nejdem, D., v sobotu – vravím mu. V sobotu som v piči, odpovedá sklamane. Nevadí, Perla nám neujde, zhodli sme sa. Perla skutočne neujde, prežila besnenie 90-ych aj prvú päťročnicu milénia, na rozdiel od naivných vznikajúcich a vzápätí krachujúcich buzerantských cukrárničiek, detinských kaviarničiek a krčmičiek. Kúzlo Perly mi odhalil otec zhruba pred desiatimi rokmi, boli sme vybavovať akési záležitosti, týkajúce sa chaty a po ceste domov otec vraví- nedáš si kofolu?, aj keď dobre vedel, že pijem pivo,a tak sme zašli a posedeli, otec patril medzi štamgastov a obľúbených a tak sme prekladali aj borovičkami a trochu sa hádali s ostatnými, samé politické sračky samozrejme a domov sme dorazili ružoví a spokojní...
Zjedol som syr, vyvetral a pobral sa domov. Prestalo pršať, dolina sa ponorila do hmly, zmiešanej s dymom/tuhé palivo zažíva epochu obrodenia/. Žltozelená klenba nad hlavou, mladý súmrak, v myšlienkach strohý pesimizmus, moje zívanie splynulo so zívaním prírody, dobre sa mi išlo.