Musel som vyraziť skôr – už o siedmej. Ranný rituál som minimalizoval, ergo žiadne čistenie chrupu, nane internet a nane káva, len liter zeleného a hajde socka – marš do Kunratíc brúsiť steny milionárskeho brlohu. Ani neviem, čo ma takto zrána pred prácou serie viac:
Ostré slnečné svetlo?
Žižkovské heroínom a béčkovým räpom zombifikované tlupy deciek, somrujúcich odo mňa zo železnou pravidelnosťou tabačik /nedám, mentoši,nedám/?
Občania kepitl sity pozašívaní za slnečnými okuliarmi, vypisujúci esemesky, čitajúci Dnes, ľahostajní-sebavedomí-pornaznalí?
Príliš dobre fungujúca infraštruktúra, včas prichádzajúce autobusy?
Samotný fakt mojej nepohodlnej existencie?
Ťažko povedať, no rána každopádne nemám rád a myslím si o nich, podobne ako o RKC a KFC len to najhoršie. Na ipáku som vyzdvihol ďalšieho brigádnika. Petro z Ukrajiny. 25 rokov, ženatý, ubytovaný v ubytovni pri ďalšej ubytovni na druhom poschodí s výhľadom na diaľnicu. Vyholený, pár sexy železných zúbkov, bledozelená košeľa zakasaná do nohavíc. Po česky ani titi, prechádzam na moskaľské nárečie- tomu Petro, ivanofrankivský rodák, našťastie rozumie. Schématický diskurz rozhovoru v preplnenom metre. Babičky s mútnymi očkami na ceste do špitálu, tajtrlíci s kufríkmi, ajpodmi ovešaná mlaď, invalidi, policajti, bezdomovci, revízori, dezorientovaní najebaní vypatlanci z Írska, jorkšír v košíku, čerstvo pozvracané sedadlo, ku ktorému som zamieril a hluk-treskot a Petro sa ma vypytuje na môj pôvod a tamtá rozkošná blondínka vystupuje a ofisák vedľa reve do mobilu a ja mám chuť ho trafiť na bradu, ale kdeže, žiadna romantika s červenou na kravate, dotrmácali sme sa na Kačerov neprekročiac zákon. Ešte busom do Kunratíc a sme doma. Na dvore stál akýsi podozrivý seladon, vysvitlo, že sa jedná o ďalšieho úbožiaka stvoreného na brúsenie omietok, nosenie tehál, búranie priečok, miešanie malty, presun materiálu a podobne. Oblečený lacno a celkom vkusne. Prešedivelá kurevnícka hriva, zamatový hlas, empatický pohľad. Pôvodom Slovák, predstiera však českú štátnu príslušnosť. Tvrdí, že je pilot a „manuálnu prácu vykonáva pre vlastné potešenie“. Zavalil ma výmyslami všetkých druhov, poukazujúcimi prevažne na jeho solventnosť, erudíciu, spločenský význam a šťastný rodinný život. No Mária bohova, blyslo mi hlavou, to si mi zas dala, takéhoto roztomilého ujebančoka si mi zoslala.
Aby ma trápil.
Aby mi vykladal o singapurskej burze, na ktorej obchodoval s dolármi.
Aby mi detailne opisoval jeho trojposchodovú ruzyňskú vilu.
Aby mi porozprával o jeho kariére v armádnom letectve.
Aby mi vysvetlil prečo preferuje volvá pred meďákmi.
Aby som som nakoniec pevne stisol jeho krk a dlho-predlho ho škrtil.
Aby som skončil na cele s pedofilom.
Aby som sa nakoniec jedného utešeného rána diskrétne obesil bližšie nešpecifikovaným spôsobom.
Doslova som od neho utiekol. A začal brúsiť. Ono väčšina prác je odporných, zbytočných či amorálnych, no a brúsenie omietky právom patrí do prvej kategórie- spolu so službou v polícii, usmrcovaním zveriny na bitúnku atď.
Brúsil som tri hodiny vkuse, ignorujúc vytrvalé štebotanie aviátora. Brúsil som tri hodiny vkuse a premýšľal som nad záležitosťami, znepríjemňujúcimi mi život. Brúsil som tri hodiny vkuse a potom som zjedol hermelín s piatimi rožkami, čokoládovú tatranku a zapil to minerálkou. Prišiel Mára, šéf. Povedal, že dnes večer sa, po šnupnutí metrovej lajny, podreže. Povedal to pretože skurvil termíny dvoch stavieb a každý deň ho to stálo štyridsať českých. O mesiac sa žení. Ani neskontroloval kvalitu práce a odišiel. Význam jeho inšpekcie zostal skrytý.
Brúsil som do piatej. Zmyl som zo seba prach a vypadol. Odchádzajúc som zachytil letcov pokojný hlas. Oznamoval Petrovi, že vlastní barák v Celetnej.
Pôvodne som chcel ísť domov, cestou som však pod vplyvom stresu zmenil plán a zašiel do smíchovského tesca. Kúpil som si tridsať deka formosy a dva litre sudového sauvignonu blanc. Vyšľapal som na kopec nad teskom – je tam pekný výhľad, upravený trávnik, dobré miestečko na opitie. Po litri som zavolal Márovi, že si beriem voľno, že príde kamarát z Bystrice, že ho povodím po Prahe, že nech mi odpustí. Mára pochopil, žiadne obštrukcie nerobil. Civel som ukľudnene na pražskú impresiu, civel a popíjal-pofajčieval. Domov som napodiv docestoval takmer triezvy. Kontrola pošty, nikto nič. Ľadová sprcha. Keď som zaspával, zazdalo sa mi, že zomieram. Trochu ma to znepokojilo. Nič vážnejšieho sa viac neprihodilo. Fungujem ďalej.
Príspevky
