Červená pleseň - "Moja otec"

Volanie divočiny

Môj spolukopáč-spolunosič-exotických činov i rečí tvorca, básnik i prozaik Ticho pozýva na miladskú sešn.

XXX

Šedivých dní

skalpy šedivé

znudene hladím

ľahostajno

šedivých rán

večerov

a nocí

strojosled

mi rapká

či

márna

metronóm?

Krásna striga Amanda Palmer úraduje

Náznak

dobrej správy.

Marťasov tanček

Kopal som jarok, prišiel Marťas, mal čosi na jazyku, čosi ho trápilo, nedokázal to však vyjadriť, nemůžu to zformulovat, vraví, možná pozdějc, nasadil si svoju lyžiarsku čiapku až nad očné oblúky a odšmatľal sa na tenkých krivých nohách po schodoch dole, pozoroval som ho, založil si ruky vbok a ustarostene sa díval zhulenými očami na šuter, ktorý sme v piatok vytrhli zo zemskej kôry, vypotiac sedem potov a prekľajúc vsjo i vsja, bol ako konská hlava, slizký, ťažký, neuchopiteľný, Marťasovi pri tej činnosti praskali kolená a lakte, vtedy sa rehotal- rozpálený narodeninovou slivovicou a pivom, ktorými nás veľkoryso častoval a my sme sa smiali na ňom, na príčine jeho smiechu, bavila ho totiž vlastná nemohúcnosť, slabosť, smial sa vlastnému telu, svojej nepozemskej asymetrickej krehkej kostre, vlákienkam svaloviny, šľachám, blikajúcej vôli vystavenej kamennému vzdoru...po chvíli sa neobratne otočil, zakymácal, skoro spadol, ustál to však, vytiahol si štartku, zapálil, pozrel králičími očami mojim smerom, zaujímali ho moje abstinenčné príznaky, nikoretky, ich cena, chuť, účinky-záujem o moje utrpenie nejasným spôsobom prejavil už zrána – ty jo, povedal zamyslene, oprel som sa o čakan- pánboh zaplať za týchto podivínov, prekrásne čudá, zdroje radosti a údivu-myslel som si a v tej chvíli prišiel Honza, 120kilový dobrotivý golem a oslovil Marťasa poetickou tirádičkou – vymrdám tě jako prase, šmejde zhulenej, na co zas zíráš – Marťas sa usmial, pouvažoval nad tým, kam zahodiť špaka, pootočil sa, hľadal- nenašiel- nakoniec ho predsa len ľahkým oblúkom hodil smerom ku plotu, Honza prižmúril oči, bezradne postál, vyčistil si okuliare, zívol, vyprskol smiechom, otrel si o obrubník obe topánky a kamsi odišiel, kamsi za roh, nevidel som ho, videl som len Marťasovu siluetu, zhrbenú, tsoidnú, zjemnenú ranným oparom, v tej chvíli najmilšiu a najľudskejšiu, väčšinu dňa som sa potom usmieval a bodaj by nie, bez cigariet, vo Veľkej Chuchli, s Marťasom a Honzou, v pondelok, na jeseň, bez plánov, slobodný, bodaj by som sa neusmieval.