Bubo bubo spieva vám

Času viac nebude, to je jasné- bude ho menej, stále menej a menej.A keď ho bude skutočne málo a telo začne kričať, že nechce do hrobu, že sa nesmierne bojí čiernym strachom, potom si jeden uvedomí ako málo toho stihol, ako veľa toho skurvil a ako je komplexne a definitívne nahratý. Bez možnosti reparátu. Za istých okolností a v určitých prípadoch, samozrejme. Trochu mi z toho pocitu spolupatričnosti k tejto temnej kompánii behá mráz po chrbte, obzvlášť zreteľne ho cítim medzi lopatkami, snažím sa v tých chvíľach dýchať zhlboka a pravidelne- nepomáha to síce, ale ten pocit boja, vzdoru, aktívneho prístupu- ten sa cení. Ktovie kým a ktovie prečo síce, to už je však iná nehlboká dumka.
Čítam Buzzatiho "Tíživé noci". No a čo.
Dnes z toho pojebaného budíka vyberiem baterky.