Rusofilov komentár k jednej tragikomickej férovke

Tak to tu máme. Gruzínsky prezident, vystrúhaný rukou demokratického bábkara, svoju samovražednú vojnu prehral. Dávid, do role ktorého ráčil hlavný veliteľ gruzínskych vojsk, mr. Saakašvili, pasovať vlastný národ, si na férovku s Goliášom zabudol zobrať prak. Ukázalo sa, že vkusná uniforma NATO a prítomnosť amerických odborníkov totiž na vojenské víťazstvá nestačia. Ani priateľské sľuby o prípadnej podpore zo strany USA. Vojnu prekvapujúco rozhodujú prostriedky – bojaschopnosť vojakov, technika, rozviedka, nejaká tá taktika či dokonca stratégia a realistický odhad svojich možností - no a podobné malichernosti. Tými sa Michail Saakašvili ani jeho generáli nezaoberali. Ich pozornosť logicky zamestnávala celistvosť ich malej demokratickej krajiny. Územná integrita je náš prvoradý cieľ!

A tak mladí chlapci, poučení inštruktormi a vyzbrojení priateľmi, vyrazili do boja - plniť prezidentov dream. Na úvod vznešenej misie vysokopresným Grad-om a delami zaútočili na agresívne paneláky Cchinvali a na ruské mierové jednotky. Delostrelecká príprava. Všetko podľa plánu. Po jej skončení juvenilní integralisti nasadli do tankov, transportérov a kokpitov supermoderných SU-25. Dokončiť misiu. Doraziť separatistov. Vrátiť Gruzínsku gruzínske. Po pár hodinách bezstarostného šantenia na uliciach odštiepeneckého mesta, sprevádzaného príjemnými counter-strike pocitmi , sa však nečakane objavili oni - osetskí nepriatelia. S Igla-mi! S kalašmi! S útočnými granátmi! S nekalými úmyslami! I porozbíjali im ich neprajníci T-72-ky. I transportéry im zničili. Podpora zo vzduchu tiež ustala. I zabili im tí lotri mnohých spoluhráčov. Counter strike sa znenazdania materializoval. I dali sa gruzínski jastrabi na ústup.

Po masívnej ruskej vojenskej podpore to bola de facto jediná činnosť, ktorú gruzínska armáda v priebehu nasledujúcich dní vykazovala. V tých zvláštnych chvíľach sa mohol civilista povoziť na opustenom tanku – veľkorysosť dezertérov nepoznala hraníc.

Strojca slávnej ofenzívy medzitým vystupoval v televízii. Trápili ho miznúce z povrchu zemského vojenské základne. Nepáčil sa mu raketový krížnik, ktorý z ničoho nič priplával k brehom jeho ríše.

Mračil sa pri pohľade na oblohu – toľko moskaľských lietadiel! A spojenci Michaila mu na pomoc neprišli. Nespravodlivý a krutý je dnešný svet. O tom sa Michail zmieňoval v televíznych vystúpeniach – a pritom zrozumiteľne, po anglicky. Dramaticky gestikulujúc.

-Barbari neútočia na Gruzínsko! Mužíci útočia priamo na vás - na americkú, na svetovú demokraciu!

Moskali okupujú našu zem neoprávnene! Zastavte ruskú intervenciu! Vystupujeme zo SNŠ! Vystúpte aj vy!

No Majster remesla bábkarského nechal svôjho žiaka v jeho trápení osamelého. Utišoval ho na diaľku slovíčkami – tichúčko, Michail, to prejde. Nepustíme imperialistov do Osmičky. Nebudeme s nimi cvičiť námorné flotily. Nič s nimi nebudeme mať. Odvahu Michail, odvahu a trpezlivosť. Vystrúham ti kamaráta z ruskej brezy. Na čelo ti namontujem svätožiaru. Budeš celosvetovo uznávaným, žijúcim mučeníkom- patrónom demokracie . A Michail sa čiastočne upokojil. Napriek tomu, že z jeho armády mu zostal len tbilliský bunker a družina bodyguardov. A podpora demonštrantov, umne zmátožených jeho dojemnými prejavmi, samozrejme.

Takže zhruba takýto mala, z môjho laického a zaujatého pohľadu, Päťdňová vojna priebeh. Na jednej strane vojenské víťazstvo Ruska, ktoré prejavilo rozhodnosť a v praxi potvrdilo pravdivosť svojich vyhlásení o ochrane svojich občanov- nech sa nachádzajú kdekoľvek. Abcházsko a Južné Osetsko rokujú s Moskvou o nezávislosti, nie nepodobnej tej kosovskej. Na druhej strane mediálna kanonizácia Saakašviliho, ktorému namiesto súdu v Háagskom tribunále za masaker juhoosetských civilistov /a nezmyselnú smrť jeho vlastných vojakov, vyslaných na očividne samovražednú misiu/ medzinárodné spoločenstvo pripne odznak hrdiny. Paranojou živené davy európanov dostali svoje – budú ďalšie radary, pribudnú rakety. NATO je ešte pregnantnejšie, ešte spásonosnejšie.

PR-akcia sa vydarila – obviňujúce pršteky Civilizovaných ukazujú na Rusko.

Legenda žije, európania neprišli o svoje predstavy – nebezpečenstvo existuje a stelesňuje ho Rusko. Svet sa nezmenil. Inštantná polievočka reality nepotrebuje nové prísady, chutí rovnako ako predtým.

Na záver dodám, že moje sympatie má a naďalej bude mať Rusko. Taká moja prevencia pred schizofréniou. Zostáva len zlepšiť PR dosah na európske obyvateľstvo /to znamená kúpiť pár významných médií, ktoré budú šľapať ako pasák pískne/ a orwellovské hrátky budú ešte o čosi zaujímavejšie.

A už fakt končím. Tento druh grafotvorby nikdy nebol mojou silnou stránkou.